Sebareflexia, spôsob poznania samého seba

Každý z nás sa nejako správa. Niekedy sa správame dobre a inokedy zas zle. Väčšinou to určuje situácia, ktorú práve prežívame. To je logické. Niekto nám urobí nejakú krivdu a my nato samozrejme reagujeme. Naša reakcia je väčšinou búrlivá, keďže nám každý ubližuje a krivdí neprávom.

No je naším životným údelom takto reagovať? Nedá sa to riešiť pokojne? Skutočne nám bolo ublížené? Nepreháňame to náhodou? Nenesieme na tom aj my sami určitý podiel viny? Tieto otázky nám pomôže zodpovedať naša sebareflexia.


Čo je sebareflexia?

Sebareflexia je to, keď sami seba pozorujeme a uvažujeme nad tým, ako sa správame. Čiže sa za pomoci sebareflexie snažíme pochopiť naše vlastné konanie.  V ideálnom prípade by sme sa z neho mali poučiť a uvedomiť si náš nedostatok, prípadne dostatok a podľa toho ďalej žiť spravodlivý život.

sebareflexia

Prečo som ťahal tak, ako som ťahal???

Čo sa mi minule stalo

Viezol som blízku osobu do obchodu. Obchod bol neveľký, no mal pred sebou parkovisko. To čítalo 5, či 6 parkovacích miest. To už neviem presne. Plocha parkoviska bola vydláždená sivou zámkovou dlažbou. Jednotlivé parkovacie miesta označovali červené pásy. To znamená, že by mal každý vodič parkovať na svojom mieste.

Keď sme na to parkovisko prišli, zamieril som na jedno voľné miesto.  Z oboch strán parkovali autá. Naľavo stála zacúvaná KIA a v pravo veľké BMW. Zaparkoval som presne medzi ne, samozrejme v rámci situácie, ako mi dovoľovali okolité autá. Spolujazdkyňa vystúpila a zamierila do spomínaného obchodu. Ja som ju čakal vonku v aute.

Správne parkovanie je moja úchylka. Preto som sa pozrel do oboch spätných zrkadiel, či parkujem správne. Z každej strany som uvidel červený pás. Parkoval som viac menej presne. Ešte som si pomyslel, že všetci traja celkom dobre parkujeme. 😀 Pretože na tom parkovisku je to zázrak. 😀


Prišlo prekvapenie

O niekoľko minút neskôr to BMW odišlo a aj zvyšné autá, čo tam parkovali. Ostal som tam iba ja a vedľa mňa tá KIA. Potom ku mne prišla čierna Oktávia, otočila a zastavila za mnou. Z nej vystúpil muž v oranžových montérkach. V takých, ako nosia cestári. Neviem, asi sa mu nepodarilo dobre zavrieť dvere, pretože použil nadávku a ešte raz ich zavrel. Vybral si z kufra tašku a bundu. Cez kufor sa pozdravil vodičovi a tresol aj s kufrom.

Oktávia odišla a on zamieril k tomu zacúvanému autu vedľa mňa. Čiže dvere vodiča sme mali pri sebe. S tými ovešanými vecami sa pohyboval ťažkopádne. Keď prišiel vedľa mňa, prestal som si ho všímať. Okno som mal trochu pootvorené, pretože bolo teplo. Parkovisko bolo malé, čo znamená, že ani parkovacie miesta neprekypovali šírkou. Správne zaparkované autá neumožňovali naplno otvoriť dvere. To bol problém aj v tomto prípade. Obaja sme parkovali presne, no dvere sa na plno nedali otvoriť.


Konflikt pre banalitu

Otvoril zadne dvere a hodil tam veci z rúk. Potom otvoril predné a dával pozor, aby mi dverami netresol do auta. No naplno ich otvoriť nemohol a aj keď bol chudý ako trieska, robil sa, že nemôže nastúpiť do auta. V tom mi cez pootvorené okno naštvane povedal: „No chlape” a naznačil mi, že parkujem blízko a že nemôže nastúpiť. Robil proste z komára slona.

Nečakal som to, pretože som vedel, že parkujem správne. Bola to momentka. Vytočilo ma to a buchol som. Zvýšil som hlas a povedal: „Ja parkujem správne. Či mám teraz parkovať na ceste, aby si mohol nastúpiť??? Vedľa mňa parkovalo ďalšie auto a stálo blízko.” To som zakončil hlasnou nadávkou. 😀

Toto zas on nečakal, že vybuchnem. Pretože potom už utlmene povedal: „Šak som len povedal.” A dačo si zahundral pod nos, asi nadávku, nastúpil a odišiel. Nato som si pomyslel, že:  „Mal si byť radšej ticho.”  Niekto si možno povie, že o nič nejde. Je to banalita a hotovo. Jednoducho škoda slov. Netreba sa hádať, či útočiť. No v tomto prípade pomôže sebareflexia.


Uvedomenie si

Pre mňa to bola zvláštna situácia. Popravde som bol prekvapený z mojej reakcie. Na jednej strane som hrdý nato, že som práve takto reagoval. Na druhej strane si myslím, že to bolo zbytočne prehnané. Prečo som nato hrdý? Pretože väčšinou stále vo všetkom ľuďom ustupujem, len nech nie sú konflikty. Aj keď sa mi niečo nepáči, radšej som ticho. No čo je to za život, stále sa utláčať a ustupovať? Presne takto to vnútorne vnímam.

A keď som na toho chlapa vybehol, akoby som cítil slobodu a to bol úžasný pocit. 🙂 Bránil som svoju pravdu a preto som ústne zaútočil. Keby som zaparkoval na červenú čiaru, nereagoval by som tak, pretože by som nebol v práve. Viem, že sa neparkuje na okraj parkovacieho miesta a vtedy by som jeho narážku prijal.

Na jednej strane ma potešilo, že som bojoval za svoju pravdu. Na druhej ma sklamalo, že som reagoval prehnane.


 Prečo to bolo z mojej strany prehnané

Zvyšovať hlas, mračiť sa, či dokonca nadávať je jedna z možností.  No je takáto možnosť skutočne správna? Keď sa nad tým zamyslím, chápem, že som reagoval prehnane, pretože ma naplnil hnev.  No hnev nie je rozhodne cesta, po ktorej by sme mali ísť. Mohol som reagovať pokojne a s úsmevom, pretože aj takto sa dá bojovať za svoju pravdu. A myslím si, že takýto boj je účinnejší a kultúrnejší.

Neľutujem, že sa mi takáto situácia stala. Sebareflexia mi pomohla chápať veci inak a poučiť sa z tejto situácie do budúcna.  Nech je moje poučenie aj vaším poučením. Sledujte svoje správanie a upravujte ho tak, aby ste boli spokojní a žili spravodlivý a čestný život.


 

Zdieľajte článok s ostatnými.

Páči sa vám reflektor812? Dokážte to!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *