Prestaňte sa trápiť

Prečo sa vlastne trápime? Musíme sa v živote trápiť? Má vôbec zmysel trápiť sa? Nad týmito otázkami som minule rozmýšľal. Po niekoľkých minútach som sformuloval tento záver. Trápenie je temnou stránkou ľudského života. Ide o negatívny stav, ktorý na nás pôsobí zle. Takýmto stavom by sme sa mali jednoznačne vyhýbať. Lenže to sa ľahko povie. Realita je omnoho komplikovanejšia.


Trápenie sa je cesta k negativite

Najlepšia situácia je taká, v ktorej nie je žiadny dôvod trápiť sa, prípadne je trápenie čo najkratšie. Ak sa dostanete do nejakej situácie, ktorá na vás pôsobí negatívne a vyvoláva vo vás stav smútku, či hnevu, nestrácajte hlavu.

Zamyslite sa nad situáciou a položte si nasledujúcu otázku. „Môžem túto situáciu ešte nejako zmeniť?“ Ak si odpoviete pozitívne, situáciu riešte. V prípade, že je situácia nemenná a trvalá, nemáte dôvod smútiť a trápiť sa, pretože to aj tak nebude mať žiadny zmysel!

Preto si pamätajte, že trápiť sa má zmysel iba v prípade, ak sa situácia dá ešte zmeniť. Ak je situácia nemenná a trvalá, aký zmysel bude mať vaše trápenie? Odpoveď je jednoduchá – žiadny. Rozmýšľaním nad takouto nemennou situáciou iba predlžujete svoje trápenie. A to nie je dobré. Svojím trápením môžete tiež negatívne pôsobiť na ľudí vo vašom okolí.

trapenie

Pocit trápenia sa môže vyvolať rozchod v dlhšie trvajúcom vzťahu, rozvod v manželstve, smrť blízkej osoby, výpoveď z práce a mnoho ďalších. Trápime sa preto, lebo tieto situácie vplývajú na naše city. Čím silnejší cit, tým dlhšie trápenie. No po určitom čase to aj tak prekonáte. Čas tomu výrazne napomôže.

Život pre vás v takejto situácií nekončí. Ak vyššie popísané stavy nemôžete ovplyvniť, nemá zmysel trápiť sa. Zamerajte sa na budúcnosť, nie na minulosť. Berte to ako skúsenosť a svoju pozornosť zamerajte na posun vpred. Nestojte na mieste. V takýto čas musíte ísť vpred.


Trápiť sa, či netrápiť?

Zuzana mala veľmi rada svoju mamu. Už od svojho detstva na ňu bola veľmi naviazaná. Veľmi rada s ňou trávila väčšinu svojho voľného času. V maminej starobe sa o ňu snažila čo najlepšie postarať. Chcela, aby jej mama bola šťastná. No situácia sa skomplikovala. V nedožitých osemdesiatich rokoch jej mama v spánku zomrela. Keď v to ráno Zuzana vstala, hneď tušila, že sa niečo stalo. Jej mama bola vždy prvá hore. No v to ráno nie.

Rozbehla sa do maminej izby a našla ju, ako tam leží nehybne. Dostala šok. Ešte nikdy sa s takouto situáciou nestretla. Nevedela čo má urobiť. Preto bežala zobudiť manžela. Ten rýchlo schytil telefón a zavolal sanitku. Nič iné sa už v tejto situácii nedalo robiť. O niekoľko minút neskôr dorazila sanitka. Lekár už len mohol skonštatovať smrť. Po tomto okamihu sa Zuzanin manžel postaral o ďalšie kroky.

Obdobie po pohrebe znášala Zuzana veľmi zle. Mama jej veľmi chýbala. Počas nasledujúcich dní plakala niekoľko krát denne. Prežila negatívne obdobie plné trápenia a smútku. Takto to trvalo ešte dva týždne. No postupne sa žiaľ zmenšoval. Čas je najlepší liečiteľ. Čím viac plynul čas, tým sa Zuzana cítila lepšie. Po dvoch týždňoch sa vrátila do bežného kolobehu svojho života. Na mamu nezabudla, no začala si zvykať na život bez nej.

Opačný pohľad na situáciu

Matúš mal tiež veľmi rád svoju mamu. Bohužiaľ, situácia prebiehala podobne, ako v predošlom prípade. Rozdiel bol zjavný až po pohrebe. Nesmútil dva týždne, ako Zuzana. Vedel, že oplakávaním mamy nič nedosiahne. Život by jej to aj tak nevrátilo.

Každý jeden deň svojho života sa snažil prežiť pozitívne a s radosťou. Nemal rád smútok.
Samozrejme, že po smrti mamy dostal šok. Bolo mu za mamou ľúto, no vedel, že ju oživiť nedokáže. Preto sa rozhodol, že sa nebude trápiť smútkom. Časom to prejde aj tak, tak prečo dlho smútiť? Vedel, že život sa smrťou jeho mamy nezastaví.

Vo svojom živote sa vždy riadil pravidlom. Netráp sa nad situáciou, ktorú už nemôžeš nijako zmeniť. Preto sa rozhodol, že sa tak bude správať aj v tomto prípade. Ľudia z jeho okolia ho považovali za divného a hlavne neúctivého. Hovorili, že ľudí si treba po smrti uctiť smútkom.

„Vždy máme tendenciu odsudzovať ľudí zato, že robia veci inak, než my.“

Matúš im nato hovoril, „Áno, treba si ľudí po ich smrti uctiť smútkom. No to neznamená, že budem smútiť niekoľko dní. Myslím si, že dôležitejšie je si ľudí uctievať za ich života, nech vedia, že sú pre nás dôležitý.“

Iné je to pri vzťahoch. Môže sa stať, že urobíte niečo zlé, čo vášho partnera veľmi nahnevá a opustí vás. Keď partnera chcete späť, riešením situácie sa môžete trápiť, pretože môže existovať možnosť, že zmení názor. No ak šanca neexistuje, nerobte to. Nie je jediným človekom na svete. A možno ani za vaše trápenie nestojí.


 

 

Páči sa vám reflektor812? Dokážte to!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *