Farár je skrátka najsvätejšia svätosť

V jednej väčšej kresťansky založenej dedine bol rímskokatolícky kostol. Dlhé roky v ňom pôsobil jeden starý farár. Ľudia s ním boli spokojní. Snažil sa im pomôcť. Medzi veriacimi nerobil rozdiely. Nebol síce najdokonalejší, ale to nie je nikto. Vo svojej farnosti mal svojich verných a tí ho uznávali. Takto to fungovalo až do jeho dôchodku. Vtedy prišlo nariadenie z vyšších miest, že musí farnosť opustiť. Na jeho miesto už mali pripraveného iného kňaza. Starý farár mal snahu ostať, no nariadenie je nariadenie.

Nový farár sa zabýval veľmi rýchlo. No bol iný, než ten starý. Veriaci na neho neboli navyknutí. V mnohom sa im nepáčil. Preto sa najvernejšie veriace rozhodli usilovať o návrat starého farára. Boli to ťahanice, až to dospelo do stavu, kedy starý farár povedal, nech to nechajú tak, ako to je.


Nový farár sa chopil moci a pracoval na základe svojho chápania viery. Najsilnejším znakom jeho viery bolo to, že veriaci je len ten, kto chodí do kostola. Dochádzka bola pre neho kľúčová. Nevidím ťa v kostole? Prečo ma potom otravuješ?

Farár nechce pochovať

Obyvateľka obce vážne ochorela. Niekoľko rokov bojovala s ťažkou chorobou. Keď zomrela, mala niečo po 40ke. Mala iba syna. Ten sa staral o prípravu pohrebu. Úradné veci, pohrebnú službu a samozrejme kresťanský pohreb. Patrila do tejto farnosti a pohreb mal vykonať nový farár. No keď za ním prišiel syn nebohej, spýtal sa ho, či chodila do kostola.

farár

Syn povedal, že nie. Vyzerá to tak, že pravdovravnosť sa nevypláca. 😀 Farár mu povedal, že ju preto nemôže pochovať. To toho syna naštartovalo. Nebol to typ človeka, ktorý ihneď ustúpi. Povedal mu, že ju pochová a keď nie, tak že sa za ním potom zastaví a nebude taký vľúdny, ako je v tento moment. Zabralo to. Nakoniec ju pochoval. Bolo mu treba iba ukázať smer… .


Potrebujem krstný list

Nemenovaná dedinčanka ženila syna. Svadba sa mala konať v okresnom meste, čiže v inom kostole. Tunajšiemu farárovi predložili starý krstný list. Ten im však povedal, že potrebuje nový krstný list. Jednoducho tlačivo s novým dátumom. Veď zbytočnej byrokracii sa nemôžeme vyhnúť ani pred Bohom.

Tá pani preto zamierila na faru vo svojej dedine. Stretla sa s novým farárom. Ten sa jej spýtal, že čo potrebuje. Povedala, že potrebuje nový krstný list syna, pretože sa ide ženiť. Farár si sadol za stôl a v tom sa panej opýtal. Chodíte do kostola? Ona tú otázku nečakala. Odpovedala, že áno. 😀 On jej zas povedal, že ju tam ešte nevidel. Odpovedala, že stojí vonku. 😀 Kto si myslí, že to skončilo, mýli sa. 😀 Ani klamstvo sa nevypláca. 😀 Človek, ktorý pracuje na zmeny a býva na dedine, kde sa nájde vždy nejaká práca, si len ťažko dovolí chodiť na každú jednu omšu.

„Zrkadlo nemôže odrážať bohov, keď sa doň pozerajú opice.“ – Ernest Hemingway

On jej nato povedal, že to sa potom nepočíta. Musí ísť dnu, bližšie k Bohu. Ona mu povedala, že v kostole nie je miesto. To je pravda, pretože dedina je veľká a kto chce mať miesto, musí ísť do kostola o hodinu skôr. On jej nato povedal, že druhý raz nech príde za ním a on jej tam miesto nájde.


Prvé sväté prijímanie

Prvé sväté prijímanie bolo na obzore. Farár mal s deťmi na náboženstve náuku. Učili sa otázky, ktoré k tomu potrebovali. Jedno dievča však malo z farára strach. Veľmi sa ho bálo. Neviem, či sa báli aj ostatné deti, no toto dievča sa ho skutočne bálo. Prežívala pri ňom stres a preto na otázkach pohorela. Jedného dňa prišlo dievča domov a povedalo mame, že farár s ňou chce hovoriť a že má ísť za ním. Tak sa stalo.

Stretla sa s farárom a ten jej povedal, že dievča nevie otázky a že má iba dve pečiatky z dochádzky a že nechodí do kostola. (Vždy po omši chodili deti pred svätým prijímaním za farárom a on im dával pečiatky, že tam skutočne boli) Ďalej jej oznámil, že ju nepripúšťa ku prijímaniu. Matka si však po hlave nenechá skákať. Farár si myslel, že mu každý vždy ustúpi, pretože je otec duchovný, čiže niečo viac.

„Na začiatku som si myslela, že musím obracať ľudí na vieru. Medzičasom som sa naučila, že mojou úlohou je milovať. A láska obráti, koho chce…“- Matka Tereza

Tá mu nato oznámila, nech jej dá papier, že ju nepripúšťa k prijímaniu a že keď nebude mať prijímanie tu, bude ho mať v inej farnosti. (V tom čase malo byť prijímanie aj v iných farnostiach) Ďalej mu povedala, že dievča má z neho strach a že čo s nimi na tom náboženstve robí? To farára zarazilo. Nečakal to. Po tejto otázke farár podozrivo zmäkol. Zrazu zmenil názor a povedal mame, nech sa dcéra doučí tie otázky a že je všetko v poriadku.

O niekoľko dní neskôr prebiehala spoveď detí a rodičov. Tá matka sa nechcela spovedať pred tým farárom. Boli tam traja. No zákon schválnosti, či príťažlivosti funguje. Vyšiel na ňu práve ten farár, s ktorým mala výstup. 😀 No farár vraj už bol krotký. Nemal žiadne nepríjemné poznámky, nevyrýval a všetko prebehlo OK.


Ruža

V dedine medzi veriacimi prebiehalo domáce modlenie ruženca. Každý týždeň si medzi sebou menili sväté obrázky, na ktorých bola modlitba. Dlhé roky to fungovalo dobre. Veriace sa modlili a menili si tie obrázky. No zato treba platiť. V kostole sa zato vyberali peniaze, čiže milodary. No tie veriace, ktoré do kostola nechodili, neplatili nič.

„Pre človeka dneška je modlitba ruženca veľkou pomocou. Prináša pokoj a sústredenosť. Náš život uvádza do Božích tajomstiev a Boha prináša do nášho života.“- Ján Pavol II.

To sa farárovi nepáčilo. Dal vedúcej skupiny príkaz, nech obíde všetky osoby, ktoré sa modlia a nechodia do kostola. Nech im povie, že keď chcú pokračovať v modlení, musia začať chodiť do kostola. Efekt? Skoro všetky s tým skončili. Vhodná otázka je, že prečo sa to doma modlili, keď neveria v Boha?


Menšie zamyslenie

Pýtam sa. Nie je snáď Boh všade? Prečo by mal byť iba v kostole? Je predsa všemohúci. To znamená, že môže byť aj pred kostolom, teraz v mojej blízkosti, či hocikde, kde ho je potreba. Veriaci? Nenosíme ho snáď vo svojom srdci? Je naše srdce iba v kostole, či inom chráme?

Pravdou je, že mnoho ľudí chodí do kostola len preto, aby ich tam ostatní videli a pokladali za člena ich skupiny. No to je vypočítavosť. To nemá nič spoločné s kresťanstvom. Vyjdú z kostola a ihneď zabudnú, že v nejakom boli. Kamarátky sa stretnú a po ceste domov ohovárajú svojich spoluobčanov, alebo ľudí, ktorí im urobili nejakú krivdu. No svedomie môžu mať čisté, veď poctivo chodia do kostola. Oni preto nikdy nikomu krivdu neurobili… .

„Milovať nejakého človeka znamená vidieť ho, tak ako ho vidí Boh.“- Fjodor Michajlovič Dostojevskij

V čom je veriaci, ktorý nechodí do kostola iný? Asi tým dokazuje, že veriaci nie je. Nechodí do kostola, nie je to pre neho dôležité, nepatrí k nám aktívnym veriacim. Lenže toto nemôže nikto nikdy povedať a hlavne dokázať. Ako môže niekto povedať, že takýto ľudia nie sú veriacimi. Ako vie, že neveria?

Ak je kresťan a povie že verí, mal by mať právo na kresťanský pohreb, kresťanský obrad manželstva a podobne. Je pokrstený, má sväté prijímanie a papierovo je skrátka kresťan. Nikdy sa svojho náboženstva nezriekol. Tak prečo musí chodiť do kostola? Prečo je len tam Boh?


 

Páči sa vám reflektor812? Dokážte to!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *